Zima sveta je druhý diel trilógie. Samozrejme, ak poznáte prvú časť (Pád titanov), lepšie pochopíte vzťahy medzi postavami a ich minulosť, ale myslím si, že do Zimy sveta sa môžete začítať aj bez toho. Zobrazené udalosti sa odohrávajú v rozmedzí rokov 1933 - 1949, pričom úvodný diel bol zameraný hlavne na dianie počas prvej svetovej vojny. Aj teraz sa stretneme s rôznymi vrstvami, s politikmi, robotníkmi, novinármi, mediálnymi magnátmi, vojakmi či bežnými ľuďmi, ktorí sa nevdojak priplietli do cesty osudu a museli znášať jeho dopad na svoje životy. Mocenské hry a túžba po ovládnutí sveta má vplyv na všetky stránky spoločnosti a Ken Follet sa ich spracovania zhostil skutočne bravúrne. Neodsudzuje, nehodnotí, poskytuje priestor viacerým uhlom pohľadu. Je na čitateľovi, aby pochopil zmýšľanie vtedajšej doby a utvoril si vlastný názor. Nič nie je čiernobiele, každá ideológia má svoje "šedé zóny" a nie všetci, čo ju vyznávajú, s ňou aj zákonite súhlasia. Strach, neistota, mizivá nádej na zlepšenie... S odstupom času sa človeku všetko hodnotí ľahšie, ale v danej dobe bolo treba brať do úvahy mnoho faktorov.
Dej sa sústredí na niekoľko rodín z rôznych kútov sveta, ktoré poznáme už z prvého dielu. Von Ulrichovci v Nemecku - manželia šľachtického pôvodu, ktorí tvorili ústredný romantický pár v úvode trilógie. Maud, pôvodom Angličanka, si stále zachováva slobodnú, nezávislú dušu, pracuje v novinách a s hrôzou sleduje, akým smerom sa uberá jej nová domovina. Jej manžel Walter ako zástanca demokracie tiež otvorene nesúhlasí s nacizmom, na rozdiel od ich syna, ktorý sa nechá opantať nastupujúcim režimom. Maud je sestrou grófa Fitzherberta, ktorému sa "podarilo" splodiť syna so slúžkou Ethel. Tá sa vydala za židovského aktivistu a kontakty s Maud a vlastný zápal jej dopomohli ku kariére političky. Dôraz je aj na ruských bratoch Peškovovcoch. Ľahtikársky Lev, ktorý zakotvil v USA, nestratil nič zo svojho bohémskeho spôsobu života - užíva si bohatstvo, slávu a prestíž - jeho manželka Oľga už dávno prišla o mladosť a krásu, Lev si vydržiava milenky a vo veľkom investuje do rozvíjajúceho sa filmového priemyslu. Jeho deti túžia po otcovej pozornosti, čo vedie k vzájomnému súpereniu, až kým si neuvedomia, že môžu nájsť v sebe spojencov a kúsok rodinnej súdržnosti. Grigorij ostal v Rusku spolu s Katerinou, ktorá sa kedysi zaplietla s Levom. Sú v prvom rade pri sledovaní zmien po páde monarchie a ďalších krokov, ktoré vedú Sovietsky zväz na politickej húsenkovej dráhe. Ich syn ako potomok politicky angažovaného otca veľa cestuje a napokon sa životy novej generácie postáv prepletú a vyvrcholia v dramatických udalostiach druhej svetovej vojny. Či už ide o bojiská, alebo poťahovanie nitiek eminencií v zákulisí, všetky dejové línie vás pohltia a napriek rozsahu knihy sa s ňou budete ťažko lúčiť.
Ken Follet nielenže dosiahol vynikajúcu úroveň prvej časti Storočia, ale dovolím si tvrdiť, že ju dokonca prekonal. Ničivé i dojemné udalosti vám utkvejú v pamäti. Najmä keď si uvedomíte, že k nim došlo relatívne nedávno a naša generácia má šťastie, že sa im vyhla. A ostáva dúfať, že ľudstvo sa poučí z minulosti a nebude sa opakovať. Zima sveta v preklade vydavateľstva Tatran sa tak stáva nielen skvelým umeleckým titulom, ale aj naliehavou pripomienkou a výstražným prstom.
Ukážka z knihy Zima sveta:
Vyrušil ju hluk z ulice. Podišla k oknu. Stredom cesty pochodovala skupina hnedokošeliarov. Vykrikovali heslá: „Smrť všetkým židom!
Židia do pekla!" Carla nechápala, prečo sú takí bojovne naladení proti židom, ktorí sa jej videli rovnakí ako ostatní ľudia, ibaže vyznávali iné náboženstvo. Zarazilo ju, že na čele skupiny pochoduje seržant Schwab. Keď ho prepustili, bolo jej ho ľúto, lebo vedela, že inú prácu si nájde len ťažko. V Nemecku si hľadali prácu milióny ľudí: otec jej vysvetlil, že je kríza. Mama však povedala: „Ako môžeme strpieť v dome zlodeja?"
Hnedokošeliari zmenili heslo. „Preč so židovskými novinami!" vrieskali jednohlasne. Jeden z nich niečo hodil a na dverách národniarskych novín sa rozpľasla zhnitá zelenina. Carla zdesená hľadela, ako mieria do budovy.
Odstúpila od okna a vyzrela spoza okenného rámu v nádeji, že ju nevidia. Zastali pred vchodom a ziapali ďalej. Ktosi hodil kameň. Zasiahol Carlino okno, a aj keď ho nerozbil, zdesene skríkla. Zakrátko vošla do miestnosti jedna z pisárok, mladá žena v červenej baretke. „Čo sa stalo?" opýtala sa, potom pozrela do okna. „Ach, doparoma!"
Hnedokošeliari vošli do budovy, Carla počula na schodoch dupot čižiem. Preľakla sa: čo sa chystajú urobiť?
Seržant Schwab vošiel do maminej kancelárie. Keď zazrel dve ženy, zaváhal; potom očividne pozbieral odvahu. Zdvihol písací stroj a vyhodil ho cez zatvorené okno. Sklo sa vysypalo. Carla s pisárkou skríkli.
Popri dverách prešli ďalší hnedokošeliari, vyrevujúc heslá.
Schwab schmatol pisárku za ruku a povedal: „Zlato, teraz mi povedz, kde je redakčný trezor."
„V registračnej kancelárii," zajachtala zhrozená žena.
„Zaveď ma tam." Vystrčil ju z miestnosti.
Carla sa rozplakala, no hneď prestala.
Uvažovala, že sa schová pod písací stôl, ale potom zaváhala. Neukáže im, že sa bojí. Niečo v jej vnútri sa im rozhodlo vzdorovať. Lenže čo ďalej? Rozhodla sa varovať mamu.
Podišla k dverám a vyzrela na chodbu. Hnedokošeliari vchádzali do kancelárií a zasa vychádzali na chodbu, ešte nestihli dôjsť na koniec. Carla netušila, či ľudia v zasadačke počujú ruch. Rýchlo sa rozbehla po chodbe, ale zastavil ju výkrik. Nazrela do miestnosti a videla, ako Schwab myká pisárku v červenej baretke a vrieska: „Kde je kľúč?"
„Neviem. Prisahám, hovorím pravdu!" rozplakala sa pisárka.
Carlu to pobúrilo. Schwab nemá právo zaobchádzať tak so ženou. Vykríkla: „Nechajte ju, Schwab, vy zlodej!"
Schwab sa k nej obrátil s nenávisťou v očiach a Carla sa odrazu vydesila na smrť. Potom skĺzol pohľadom na kohosi za jej chrbtom a zrúkol: „Odprac mi z očí to porantané decko!"
Odzadu ju schmatli ruky. „Si malá židovka?" počula mužský hlas. „S tými čiernymi vlasmi tak vyzeráš."
Vystrašilo ju to. „Nie som židovka!" zvolala.
Hnedokošeliar ju niesol späť po chodbe a pustil ju pred dverami maminej kancelárie. Zatackala sa a spadla. „Ostaň tu," prikázal a odišiel.
Carla sa zviechala na nohy. Nič sa jej nestalo. Po chodbe sa hmýrili hnedokošeliari, k mame sa zrejme nedostane. Musí však zohnať pomoc.
Vyzrela cez rozbité okno. Na ulici sa zhromaždili ľudia. Medzi divákmi stáli dvaja policajti a zhovárali sa. Carla na nich zavolala: „Pomoc! Polícia, pomoc!"
Zbadali ju a rozosmiali sa.
Nazlostilo ju to a hnev v nej trochu potlačil strach. Znova vyzrela z kancelárie. Upútalo ju požiarne poplašné zariadenie na stene. Načiahla sa a stisla páku.
Zaváhala. Poplašné zariadenie sa smie použiť len v prípade požiaru a oznam na stene upozorňoval na vysoké pokuty za jeho zneužitie.
Napriek tomu potiahla páku.
Chvíľu sa nič nedialo. Mechanizmus možno nefunguje. Potom zahučal ohlušujúci vysoký a nízky zvuk požiarnej sirény, prenikol do celej budovy.
Vzápätí sa na vzdialenom konci chodby ukázali ľudia zo zasadacej miestnosti. Prvý vybehol Jochmann. „Dočerta, čo sa tu robí?" zakričal nazlostený, až prehlušil zvuk sirény.
Jeden z hnedokošeliarov sa naňho oboril: „Tento židovský komunistický zdrap urazil nášho vodcu, preto ho zatvárame."
„Vypadnite z mojej kancelárie!"
Hnedokošeliar ho ignoroval a prešiel do bočnej miestnosti. Vzápätí sa ozval ženský krik a hrmot, ako keď niekto prevráti kovový stôl.
Jochmann sa obrátil k jednej zo zamestnankýň. „Schneiderová, okamžite zavolajte policajtov!"
Carla vedela, že to nemá význam. Polícia je nablízku, no nič nerobí.
Mama sa pretisla pomedzi zhluk ľudí a rozbehla po chodbe. „Nič sa ti nestalo?" opýtala sa, roztvorila náručie a objala Carlu.
